CHAPTER ONE

5. listopadu 2017 v 21:20 | K

Tajomstvá. Oh tie sladké sladké tajomstvá. Tak temné, tak kontroverzné. Kam dostali mňa? Do záhuby.
- Vaša Autum



"Autum Sullyová, vek dvadsaťdva rokov. Narodená a žijúca v Brooklyne, momentálne slobodná. Bezdetná, jeden pes a zlatá rybka."
V miestnosti nastalo ticho. Dlhé a mučivé. Mechanicky som si miešala lyžičkou už studenú kávu a pozerala skrz okno nad kuchynskou linkou. Videla som len špinavé vnútro domového dvorčeka s jednou rozpadnutou lavičkou a vrźgajúcou hojdačkou. Obyčajný štvorec vyblednutej zelenej trávy.
"Autum.." ozvala sa Ruby spoza mňa, znelo to karhavo. Povzdychla som si a zvesila plecia.
"Autum, prestaň s tým hlúpym miešaním prosím ťa, bolí ma z toho hlava."
"Čo má znamenať ten inzerát?"
"Autum, chýba ti sex? Prečo si to nepovedala hneď? Môj kolega Enrico.."
"Na toto žiadneho muža nezbalíš. Momentálne slobodná? Snáď by si ten inzerát nepísala s manželíkom na krku, no nie? Autum, haló, počúvaš ma?"
Stolička zakvílila na drevenej podlahe ako Ruby vstala. Päť krokov a bola pri mne, tak "priestraná" bola táto kuchynka. Päť krokov a melodramaticky mi luskala prstami pred tvárou.
"Na čo to zízaš? Vnímala si vôbec niečo z toho, čo som ti hovorila?" Do zorného pola sa mi dostala Rubyiina tvár, okrúhla takým tym rozkošným detským spôsobom. Z drdolu sa jej uvoľnil jeden prameň plavých vlasov, ktorý jej teraz rušivým spôsobom trčal do vzduchu. Mali ste chuť obliznúť si bruško prsta a pritisnúť ho späť k hlave.
"Samozrejme. Hlava, inzerát, sex, kolega Enrico, manžel-" Ruby mi zapchala ústa paprikovým nachos čipsom z misky, sama jeden chrúmuc.
"Ticho buď teraz, to bola básnická otázka. Autum, prišla si o zdravý rozum? Včera, ako si sa bola ráno vycikať, som zazrela kúsok z tvojej vagíny kamarátka a tá.. fú.. na zlatú rybku Georga ti skočí len úchyl." nechápavo som nakrčila obočie, čo nezožalo veľa úspechu, pretože podľa Rub sa mi pri tomto mimickom pohybe tvorí výrazná vráska uprostred čela. Má pravdu, keď hovorí, že na botox nemám.
"Strácam sa, čo si tým chcela povedať?" Jej premostenia boli niekedy nad môj rámec. Rub v reakcií len zafunela.
Dlaňami ma zdrapla za ramená a otočila k sebe, pričom mi prst so špicatým nechtom zabodla do stredu hrude. Bože au.
"Dievča, chcela som tým povedať ohol si frndu, nakrémuj sa tým škoricovo-pomarančovým zázrakom, ktorý som ti dala k Vianociam a mimochodom uráža ma, že len stojí v poličke, keď som zaň dala tridsať dolárov, plus poštovné. Choď von. Nie sama, so mnou samozrejme. Ži trošku, okoreň tento nudný stereotyp. Zavlníme riťkami, necháme sa pozývať na drinky a ver mi, že na konci večera budeš mať plno čísiel a možno jedného, s ktorým.." odmlčala sa a sprisahanecky sa nahla bližšie ku mne. Už predtým stála blízko, takže teraz som mohla doslova počítať jej mihalnice.
"Si trošku zašpásuješ." dokončila myšlienku a zatriasla na mňa bujným poprsím. Jej bradavky sa mi cez tenkú látku tielka obtierali o hruď. Ešte chvíľu a prekročíme hranicu s názvom sexuálne harašenie.
Zasmiala som sa a prevrátila oči k stropu. Nebolo to asi tak efektívne gesto ako keby stojíme na ulici a dívala by som sa do nebies, prosiac Boha o lepšiu kamarátku, no malo to svoju váhu.
"Predpokladám, že už si si postavila hlavu a nedáš mi s tým do večera pokoja, však?"
"Predpokladáš správne, dievča zlaté. Budem ti ožúvať uši celý deň, budem ti v pätách kamkoľvek sa pohneš a som dokonca ochotná podstúpiť to riziko a hodiť ti niečo dobré do coly. Potom ťa zatvorím do jednej miestnosti so žiletkou a uvidíš tú srandu, keď sa zobudíš hladká ako detská prdelka." aby tomu dodala patričnú váhu, pleskla ma po holom zadku.
"Dobre Rub, vyhrala si. Oholím si frndu a pôjdeme." zdvihla som dlane do vzduchu v geste zmierenia sa s osudom, ktorého pero držala moja spolubývajúca pomlčka priateľka.
Keď som si pred rokom zabalila svojich sedem slivák kým moji rodičia nesúhlasne stáli na prahu izby a odsudzovali moje rozhodnutie, menujúc niekoľko pragmatických dôvodov prečo by som nemala odchádzať z hniezda, myslela som si, že svet je gombička.
Že zvládnem pracovať na polovičný úväzok v bistre na rohu a súčasne si externe dokončím školu. Príde mi úsmevné aká naivná som vtedy bola.
Prvý mesiac bol boj, trápila som sa s tečucóu práčkou, trúbou na pečenie ktorá pravidelne vyhadzovala poistky pre celý obytný dom a hlavne s tým, ako zaplatím nájom.
Nechcela som počúvať vnútorný hlas, ktorý mi celý čas našepkával, že potrebujem spolubývajúcu inak čoskoro skončím klopúc na dvere domu, kde som vyrastala s nenaplnenými očakávaniami a hanbou, že som to predsa len nezvládla. Nechcela som, aby sa zo mňa stal typický príklad hlúpeho mláďatka. Nechcela som byť moja sestra.
A v jedno utorkové ráno, počas toho ako som čistila pákový kávovar v bistre, som šťastnou náhodou započula rozhovor, o ktorom Ruby tvrdí, že mi ho bol čert dlžen. Niežeby som nesúhlasila.
Ona hladala dlhodobý nocľah a ja vzhľadom na okolnosti dlhodobého nocľažníka.
Ešte v ten týždeň si nanosila papierové škatule a počas ich vybaľovania sa nám podarilo vypiť dve fľaše bieleho vína, po ktorom sme sa zblížili.. možno viac než by ste si pod tým pojmom predstavovali.
Skrátka a dobre sme skončili v posteli, nahé a spoločnosť nám robili Rubyne skúsenosti a môj starý dobrý priateľ vibrátor zo zásuvky nočného stolíka.
Paradoxne nám ani nebolo trápne, keď opadol alkoholový opar a ocitli sme sa tvárou v tvár realite. Zhodli sme sa, že to bola jednorázová záležitosť a viac sa to nebude opakovať, nie teda ak máme žiť pod jednou strechou.
Ak ste sa niekedy ocitli v podobnej situácií, viete že spravidla takéto dohody nefungujú, tobôž nie keď zdieľate jednu manželskú posteľ, spoločnú kúpeľnu a obytný priestor.
Takže.. takže sme spolu spávali. Z času na čas, keď sme nevedeli čo od dobroty alebo pudy prevzali kontrolu.
Ruby nebola typ na lásku a ja som nemala poňatia čo to pojem láska vlastne znamená a obnáša, takže sme si nezáväzne užívali jedna druhú.
Niekedy vám život pod nohy doslova podstrčí niekoho, koho podvedome potrebujete. Zaviažete spojenie behom sekundy, padnete si do nôty a vychádzate aj po relatívne krátkom čase tak dobre, že máte pocit akoby ste sa poznali večnosť. Tak to bolo aj v našom prípade a sex nevyhnuteľne vyplynul zo vzájomného rešpektu a náklonnosti.
Ani jedna z nás nebola lesbička, nehrotili sme pohlavné zameranie. Ruby to bavilo a ja.. nuž ja som mala dvadsaťdva. Keď ste v tom veku, nemáte poňatia čo vlastne chcete a hľadáte, tak som to nastavila v duchu maminej dobre mienenej rady - ako vieš ktorý koláč máš najradšej, keď ochutnáš len jeden?
Pravdepodobne to jej kresťansky založená duša nemyslela tak, ako som to ja praktikovala, no v konečnom dôsledku som si z toho niečo zobrala.
A tak sme tu, dve deti, ktoré sa zubami nechtami držia ilúzie dospeláckeho života, dve kamarátky, ktoré sa na svet pozerajú podobne.
"Výborne." Ruby nadšene tleskla, vypískla a vtisla mi letmý bozk na ústa.
Patrila k tým kontaktným typom, bez ohľadu na to či sa rozprávala s cudzincom alebo známym, skrátka vždy stála príliš blízko, vždy sa dotýkala priveľmi a vyžarovala niečo, vďaka čomu ste to rešpektovali ako jej súčasť a nevadilo vám to. Taká už ona bola.
"A keďže ti dlžím drink, musím ísť pracovať. Vidíme sa okolo siedmej." ešte raz zatriasla poprsím a pretlačila sa vôkol mňa smerom ku kúpelňovým dverám. Na ich prahu sa však otočila.
"A Autum?" nonšalantne sa oprela o rám s pažami prekríženými na hrudi.
"Hm?" prehltla som a oblizla si z úst zablúdenú kvapku studenej kávy.
"Uvar niečo, dobre? Niečo so syrom."
Len som pokrútila hlavou a zasmiala sa. Odpoveďou mi bol jej žiarivý úsmev a cvaknutie jazýčku dverí, ako zapadol na miesto keď za sebou zavrela.


Keďže som mala voľno, strávila som zvyšok dňa bezcieľným ponievieraním sa po bytíku. Ustlala som posteľ, narovnala vankúše, oprala jednu dávku špinavej bielizne. To všetko som stihla do druhej poobede, takže som sa rozhodla zavolať domov. Zistiť ako sa naši majú.
"Autie." mama mi po nekonečnej chvíli, kedy sa na druhej strane linky ozývalo len vytrvalé pípanie, konečne zdvihla a oslovila ma tak familiárne, až mi stislo srdce.
"Ahoj mami," oprela som sa zadkom o stenu, na ktorej visela pevná linka. Samozrejme, že sme žili v dvadsiatom prvom storočí, no v niektorých veciach som zostávala tradičná.
Mimo iného mala pevná linka svoje výhody - volať z jednej na druhú bolo podsatne lacnejšie než keby som telefonovala z mobilu. Koniec koncov som si účty platila už sama.
V slúchadle to nepríjemne zaprasklo a z pozadia sa ozval tlmený detský džavot prerušujúci šum zapnutej televízie.
"Ako sa máš miláčik?" obkrútila som si okolo prstu zatočenú šnúru a zatvorila oči, vidiac v hlave mamu ako v zástere, do ktorej si utrela umazané ruky od cesta predtým než zdvihla, hľadí do obývačky a dozerá na dieťa mojej staršej sestry.
"Ale.. ako vždy. Čo robíte?" usmiala som sa, keď sa do okolitého hluku pridal dunivý hlas otca. I keď som nerozumela ani hlásku, spoznala by som ho aj pod vodou.
"Otec sa práve chystá do potravín, zabudla som kúpiť toaletný papier. Malý pozerá rozprávku a ja pečiem. Zastavíš sa v nedeľu?" niečo mu odpovedala a dlaňou prikryla slúchadlo, aby mi zvýšeným hlasom neprivodila porážku.
Bolo to také.. také známe. Ako keď sa vrátite domov z dovolenky, ponoríte sa do perín a ucítite tu typickú domácu vôňu vankúša, osobitú a takmer až nostalgickú.
"A Summ?" spýtala som sa, keď som znova mala jej plnú pozornosť. I keď pravdou je, že pri tej roztekanej žene bolo slovné spojenie plná pozornosť značne relatívne.
"Tá je na kurze, ako vždy. Neodpovedala si mi na otázku, prídeš? Musím vedieť koľko hrášku mam zobrať." podvedome som prevrátila očami.
"Videla som to, Autum." zasmiala som sa - bola to moja mama, akoby aj nie? Poznala ma skrz naskrz.
"Prepáč. Prídem, ako vždy. O štvrtej?" niečo zahulala, takže som to považovala za áno.
Predtým než som sa odsťahovala ma mama doslova a do písmena donútila zložiť pokrvnú prísahu, že sa raz týždenne zastavím na obed a budem často telefonovať.
Vzhľadom na šialený rozvrh som sa k druhému bodu väčšinou nedostala, s výnimkou dní ako bol dnešok, no snažila som sa dodržiavať aspoň prvú požiadavku.
Svoju rodinu som mala rada, nepokúšala som sa im za cenu čohokoľvek vyhnúť, takže nedeľe pre mňa nepredstavovali šibenicu.
No nemohla som tam bývať. Nemohla som s nimi zostať pod jednou strechou, pretože moja recesívna povaha sa až priveľmi okato bila s ich konzervatívnosťou. Tých pár hodín sme mali tém až-až, takže to nebolo tak výrazne, no ak by som sa tam pohybovala na dennom poriadku, bola by to len otázka času kedy by sme sa vzájomne povraždili.
Moji rodičia nepatrili k voľnomyšlienkárom. Mali svoj život tak presne nalinkovaný, že bolo prakticky nemožné dostať doň trochu korenia, čo v mojom prípade bolo absolútne "must-be", ako sa to tu u nás hovorí.
Potrebovala som mať pociť, že som voľná - čo sa vám asi bije s tým dojom, ktorý ste o mne nadobudli. Áno, som domasedko, viac menej teda. Rada si otvorím fľašu vína a pozriem niekoľko dielov seriálu na Netflixe, oveľa radšej než sa chodím opíjať po baroch. No z vlastného rozhodnutia, nie z presvedčenia, že by naši nesúhlasili a zo snahy udržať doma arómu pokoja.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama